Preskočiť navigáciu Preskočiť na podmenu
SNG

Vladimír Dedeček (26. mája 1929, Martin – 29. apríla 2020, Bratislava)

„Aký človek, taká dráma a taká architektúra."
Táto Le Corbusierova myšlienka - obsahom i autorským odkazom - nečakane výstižne súznie s životom a prácou Architekta Vladimíra Dedečka. Jeho odkaz odráža turbulentné storočie, vzopätia i pády, intrigy aj existenčnú úzkosť, životnú lásku, ktorá odišla priskoro, aj život zviazaný s prácou.

Architektúra nebola jeho celkom prvou voľbou, ale rozhodol sa pre ňu a zostal jej verný až do konca. Zohral rolu exponovaného architekta, ktorý mal v štátnom ateliéri viac ako sedemdesiat zamestnancov, aj zápas s autoritami o svoje stavby a napokon aj úlohu nepriateľa - zosobnenie režimu. Napokon prevážilo uznanie väčšiny kolegov i štátne vyznamenanie - čas preveril a preveruje jeho stavby a ukazuje, že o to ide. O myšlienky, projekty, stavby - odvedenú prácu. Takto vchádza do dejín a takto si ho budeme pamätať - zosobneného konceptmi a stavbami stále aktualizovanými životom, ktorý v nich prebieha a súčasnými projektmi, ktoré na ne nadväzujú. Zodpovednosť a ťažká úloha sa o ne dobre postarať bude teraz na našich pleciach, uvidíme, či a ako to dokážeme. Spomienky budú miznúť a na ich miesto sa bude dostávať obraz maľovaný stále početnejšími odborníkmi a obdivovateľmi aj zatracovateľmi, veď Dedeček sa stáva ikonickou figúrou. Tento priestor však môžeme využiť na to, aby sme sa podelili aj o to, aký to bol človek.

Aj pri rozhovoroch s ním sa ukazovalo, že svoj život i prácu prežíval ako existenciu v strehu a v plnom fyzickom i duševnom nasadení. Dávno penzionovaný, ešte stále si obliekal svetlozelenú vojenskú blúzu a pevné topánky. Jeho obvyklým spôsobom zapaľovania plynu bolo škrtnutie zápalkou smerom od seba: „... oheň sa zapaľuje tak, aby si zápalnú šnúru zapálila, aj keď ti vietor fúka do ksichtíku....". Bežným spôsobom varenia vody bolo presne odmerané množstvo bez jedinej kvapky navyše. Rozdeľovanie potravín jedným rezom ostrým nožom. Ostrý rez a presné meranie ostáva ostatne jedným z typických charakteristík jeho postupov projektovania a možno aj jeho života. O architektúre základnej školy na Račianskej hovoril: „Videl som priestory, ktoré sú osobitné (s osobitnou prevádzkou) a ukladal som ich na seba, vedľa seba. Robil som s nimi ako deskriptivár. Bola to istá stereotómia, tómia [lat. rezanie, chirurgický zákrok]. Priestory sa diferencovali programom a osvetlením. ‚Drevorubačský koncept' [stavby z ‚drevených hranolov'] bolo treba korigovať vysunutiami z hľadiska svetla, hluku - vonkajší hluk z hladkej fasády sa mal rozbiť v zalomeniach fasád... Architektúra má byť en gros geometriou, ale v detaile mala mať plasticitu, ktorá vyľahčuje jej hmotnosť."

S osobou Vladimíra Dedečka odchádza „stará škola", generácia neskoromoderných architektov, medzi ktorými boli aj Architekti - vzdelaní a tvoriví, rozhľadení a so všestrannými záujmami, pripravení svojou prácou meniť svet k lepšiemu. „Rovnováha sa hľadá dlho, ak je asymetrická," vravieval. Taký bol jeho osud a také stavby nám zostali.

Bol to Architekt - česť jeho pamiatke!

 
 
 

Kontakt Facebook Youtube Mapa stránky
Vyhlásenie o prístupnosti Správca obsahu Technický prevádzkovateľ
Slovenská národná galéria © 2020  
Powered by Cyclone3 of Comsultia
Newsletter