English Vyhľadávanie
Preskočiť navigáciu Preskočiť na podmenu
SNG

Odišiel Jozef Jankovič

Správa o nečakanom skone Jozefa Jankoviča nás všetkých zaskočila. Nie sme vôbec pripravení čeliť tomu, že na ďalšiu výstavu nepríde, že sa niečo mierne sarkasticky nespýta, že nebude preháňať vnučku po Berlinke ako na poslednom uvedení knihy s jeho sochou na obálke. No asi najzvláštnejšie bude čeliť situáciám bez jeho prítomnosti a prirodzenej autority. Niektorí umelci sú predovšetkým kvalitní tvorcovia, iní skôr zaujímavé osobnosti, ale Jozef Jankovič bol oboje. Nikdy sme si to nepovedali, nikde neodhlasovali, nemal žiadnu formálnu funkciu, ale jeho autorita bola nesporná a uznávaná. Na veci mal názor, vedel logicky argumentovať, mal odžité a zažité, okrem toho bol vtipný a vedel sa ľudí a správnych vecí zastať. Vždy. Za každého režimu, bez ohľadu na okolnosti.

So Slovenskou národnou galériou a jej kurátormi spolupracoval dlhodobo a myslím, že rád. S niektorými, ako s Katarínou Bajcurovou ho spájalo dlhoročné priateľstvo a pracovný rešpekt, s Aurelom Hrabušickým sa rád doťahoval, s Vladimírou Büngerovou pred pár mesiacmi inštaloval po rokoch ikonický Veľký pád (1968) do stredového priestoru v Kunsthalle. Pri pohľade na dokončenú inštaláciu sme sa spontánne zhodli, že tá socha je stále aktuálna a má dodnes „gule“. Pripravili sme Jankovičovu prvú veľkú galerijnú retrospektívu (1997), prvú obsiahlu knihu, predstavili na Bienále v Benátkach a v zbierkach sa staráme o tri stovky jeho diel. Spoločne sme sa zasadili o Galériu Horský park a naposledy sme ho presadili do výstavnej kolekcie v Tate Modern. Radili sme sa s ním v ťažkých časoch, pomáhal nám presadzovať veľkú rekonštrukciu, ale – keď s niečím nebol spokojný – netajil to a my sme to vždy vzali.

Zomrel dnes vo veku nedožitých 80 rokov. Nevieme si to vôbec predstaviť.

(Alexandra Kusá a kolektív Slovenskej národnej galérie)

SVK_SNG.UP-DK_490.jpeg

Magdaléna Robinsonová: Jozef Jankovič. Portrét. 1970. SNG


Jozef Jankovič
(8. 11. 1937, Bratislava – 6. 6. 2017, Bratislava)

Bol vedúcou osobnosťou moderného slovenského sochárstva. Jankovič pred polovicou 60. rokov, po nefiguratívnom úvode, znovu objavil obraz človeka, obrazoborecky začal polemizovať s oficiálnou tradíciou socialisticko-realistického sochárstva, ako aj s ideou európskeho antropocentrizmu. Problém ľudskej telesnosti vo svojej tvorbe prezentoval v odvodenej, neautentickej a deformovanej podobe cez jej fragmenty – dolné a horné končatiny (príznačný „odutý“ tvar získal ako odliatok ich odevov). Jankovičov charakteristický brutálny figurálny štýl ako výsledok originálnej syntézy podnetov pop-artu, novej figurácie a nového realizmu vyvrcholil v 2. polovici 60. rokov v rozsiahlom sochárskom diele, ktoré získalo široký medzinárodný ohlas. Dôrazne poukazovalo nielen k odosobnenej ľudskej prítomnosti i k pocitom existenciálnej traumy moderného človeka, ale stále prítomným morálnym apelom dokázalo metaforicky zovšeobecniť aktuálne spoločensko-politické kontexty. Hoci počas politickej normalizácie bol sochár vylúčený z výtvarného diania a venoval sa „malým“ formám: kresbe, šperku a ako jeden z prvých na Slovensku systematicky tvoril v oblasti počítačovej grafiky, v 80. rokoch sa znovu dokázal vrátiť k veľkorozmernej i komornej soche a reliéfu. Jankovič svoje sochy temer vždy  „situačne“ definuje: uzavreté do klietok a väzení, zamotané do sietí a pavučín, zakliesnené medzi múry, okná a schody, postavené na piedestály víťazstva a triumfu neraz až priveľmi priamo a kruto odhaľujú odvrátené stránky našej moci a bezmoci. K jeho nezabudnuteľným prácam patrí spolupráca na architektonickom koncepte a sochárske dotvorenie Pamätníka a Múzea SNP v Banskej Bystrici. Autor vzal na seba bremeno kríža, bremeno burcujúcej diagnózy sveta, bremeno otázok, ktorými nástojčivo znepokojuje naše neraz otupené svedomie.

(Katarína Bajcurová)

 
 
 

Kontakt Facebook Youtube Mapa stránky
Vyhlásenie o prístupnosti Správca obsahu Technický prevádzkovateľ
Slovenská národná galéria © 2021  
Powered by Cyclone3 of Comsultia
Newsletter