Preskočiť navigáciu Preskočiť na podmenu
SNG

Tušil, že ho zabijú. Jeho starý kufor ukrýval tajomstvo

„Je rok 1942 a zo Slovenska berú Židov. Niektorí sa snažia ujsť, zvesti o lágroch sú hrozné. V lesoch sa ukrýva aj dvojica. On je štyridsiatnik, expresionistický maliar, Zorka je mladá žena. Umelec je jej prvou láskou.“


Často nemajú čo jesť, pomáhajú im chudobní ľudia, ktorí sami nemajú nazvyš. Keď raz dlho nechodia, dvojica zíde z lesov a nájde ich obesených na strome. Celú rodinu.

Jeho to zlomí. Rozhodne sa vzdať. Nemôže sa ďalej skrývať, ak tým ohrozuje životy iných. Dievčaťu prezradí, že na povale jedného martinského domu má ukrytý kufor so svojimi maľbami.

Fatalisticky verí, že mladá Zorka prežije, ale on nie. Tak sa napokon aj stane.

Po príchode z lesov každého pošlú do iného lágra. Zorka po vojne v Martine darmo čaká na jeho návrat. Potom skutočne objaví na povale kufor.

Na odchod do Ameriky si môže vziať len jednu batožinu, tak si berie kufor svojej zavraždenej lásky.

Od tohto príbehu uplynulo sedemdesiat rokov. A zachránený kufor plný diel originálneho výtvarníka Arnolda Petra Weisz-Kubínčana sa dostal späť na Slovensko.

Úbohá stará vec

„Keď som sa dozvedela o kufri s dielami Arnolda Petra Weisz-Kubínčana, so záujmom som vycestovala do mesta Schenectady v USA, aby som zhodnotila, zapísala a pripravila na akvizíciu diela ponúknuté ako dar.

Doteraz o nich nikto na Slovensku nevedel a ani som netušila, že ide zrejme o poslednú zachovanú pozostalosť umelca a že sa navyše nachádza v jeho autentickom kufri.

Pred dvoma rokmi totiž našu galériu oslovila rodina Curtisovcov z USA, pani Katarina Curtis je dcérou Zorky Kahanovej, ktorá sa počas holokaustu v lesoch skrývala s umelcom.

Postupne som sa dozvedela detaily o ich skrývaní aj dovtedy úplne neznáme osudy umelca," opisuje vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia v Slovenskej národnej galérii Lucia Gregorová Stach.

V životopise jedného z našich najzaujímavejších výtvarníkov boli totiž dlhé roky biele miesta.

Dodnes presne nevieme, kedy zomrel. Známe je len toľko, že bol jednou z obetí genocídy a v roku 1944 ho deportovali z Martina do nacistického koncentračného tábora.

To, čo zažíval mesiace pred deportáciou, nikto na Slovensku netušil. Po sedemdesiatich rokoch sa tak začal odhaľovať netušený príbeh hodný filmovej drámy. Na rozdiel od hollywoodskej romantiky nemá happyend.

No nečakanú bodku dal teraz práve kufor, ktorý obsahoval vyše štyristo absolútne neznámych diel.

„Prišli nečakané emócie, v Zorkinej izbe viseli na stenách niektoré zarámované kresby Arnolda Petra Weisz-Kubínčana a kufor akoby tam mňa čakal," hovorí Lucia Gregorová Stach.

„Aj keď som vtedy ešte netušila, čo všetko o umelcovi zistíme, kufor ma dojal, ´the poor old thing´, čiže úbohá stará vec, tak ho volala pani Katarina. V izbičke s ním som cez deň fotila, merala a zapisovala diela, tam som aj spala a občas aj plakávala po náporom emócií."

Kufor ako metafora

Samotný kufor je veľmi symbolický predmet. Tvrdia to kurátorky výstavy, ktorá sa aktuálne koná v Slovenskej národnej galérii. Výstavu nazvali Umelcova ťažká batožina a prezentujú na nej desiatky skíc, náčrtov, denníkov, výstrižkov z novín aj olejomalieb, ktoré skrýval staručký kufor.

V katalógu k výstave prinášajú aj celý rozhovor s Katarinou Curtis, ktorý osvetľuje strastiplné osudy tohto vzácneho predmetu.

„Kufor, ktorý patril umelcovi s takým pohnutým osudom, prirodzene zaujal moju kurátorskú imagináciu a vedela som, že takto dokážeme sprostredkovať tragický príbeh úžasného umelca.

Zachoval sa za veľmi dramatických okolností a keďže môžeme predpokladať, že ho umelec používal dlho, je metaforou jeho umeleckého a ľudského údelu, ťažkej batožiny, ktorú musel niesť," vysvetľuje Lucia Gregorová Stach.

Tento príznačný predmet je podľa nej mimoriadne spojený s dejinami 20. storočia. „Nevyzdvihnutá batožina, ktorej bolo zvlášť po druhej svetovej vojny mnoho, znamenala nešťastie, zlý osud, smrť.

Pani Katarina Curtis sa so mnou podelila o spomienky a veci, o ktorých bolo naozaj ťažké hovoriť. Vďaka nej zostala na spodku kufra, pod maľbami a skicami, ako na dne Pandorinej skrinky, aj nádej, ktorá je zároveň dôležitou správou o víťazstve humanity nad neľudskosťou. To je dnes znova mimoriadne aktuálne."

Z Pruska na Oravu

Kto bol vlastne umelec, s ktorým sa spája celý príbeh? O jeho zložitom osude napovedá veľa už jeho meno: Arnold Peter Weisz-Kubínčan, či ako sa označuje v skratke, APWK.

Narodil sa do židovskej rodiny ako Arnold Weisz v pruskom mestečku Usch, dnes je to poľské Ujście.

Na prelome 19. a 20. storočia sa rodina presťahovala z Pruska do Uhorska, do Dolného Kubína.

Neskôr si podľa tohto mesta zvolil aj umelecký pseudonym: Kubínčan. A v čase vzostupu nacionalizmu a antisemitizmu sa nechal pokrstiť a prijal meno Peter. Priatelia ho vraj volali Noldi.

Po mladosti strávenej na Orave študoval v Budapešti sochárstvo, neskôr narukoval na front prvej svetovej vojny a po nej sa definitívne rozhodol pre dráhu umelca, no nie sochára, ale maliara.

Odišiel do Berlína, kde to vtedy doslova vrelo novými umeleckými smermi a zvlášť expresionizmom, ktorý ho zasiahol na celý život.

„V rokoch môjho pobytu v Berlíne boli v povojnovom Nemecku búrlivé nielen sociálne a politické pomery, ale aj umelecké," spomínal umelec po rokoch.

„Dychtivo hltali sme tam nové maliarske výboje, opájali sa nimi, vzrušovali nás zmeny maliarskych snáh, a to sú plodné roky môjho vývinu. Vsal som do seba všetko, čo v povojnovom maliarstve bolo podnetného."

Predtým však ešte navštívil Podkarpatskú Rus, vtedy súčasť nového Československa, kde sa prvý raz stretol so Zorkou Kahanovou. Bola vtedy ešte dieťa.

V umelcovom kufri našli medzi inými dielami aj ceruzou načrtnutý portrét z roku 1918. Dievčatko na ňom je práve Zorka.

To ešte ani jeden z nich nevedel, že o dvadsať rokov sa ich cesty znova skrížia na strednom Slovensku.

Žil iba pre umenie

„Umenie sa nesmie kritizovať, ale kupovať." Túto lakonickú poznámku si poznačil Noldi do skicára, ktorý sa tiež nachádzal v kufri.

Odzrkadľuje neľahkú situáciu progresívnych umelcov, ktorí tvorili iné než patetické folklórne motívy a na malom Slovensku často narážali na nezáujem a nepochopenie. Týkalo sa to zvlášť takého umelca, ako bol APWK.

Podľa dobových svedectiev bol skromný, žil takmer asketicky, z ruky do úst, na Orave mal akúsi malú izbietku v starej drevenici s nízkou povalou, všade naokolo boli len stojany a obrazy. V časoch núdze maľoval vraj iba za stravu.

Znalci však podotýkajú, že aj napriek chudobe používal kvalitné olejové farby, vďaka čomu sa jeho obrazy zachovali vo výbornej kondícii. Žil skrátka len pre umenie.

Pre jeho zrelý rukopis sú typické prudké ťahy, vypĺňanie plôch obrazov šrafovaním, lomenými čiarami, krivkami a najmä expresionistická optika, takže aj typická oravská dedinka vyzerá na jeho obrazoch diametrálne inak ako benkovské motívy.

Často maľoval autoportréty, z ktorých hľadí chudá úzkostná tvár. Od motívov poľovačky či orlov na bralách sa alegoricky dostáva k zobrazeniu honu na ľudí, zúfalých výkrikov života a dravcov, ktorí už-už idú zaťať pazúry do obete.

„Ide mi pri výtvarnom tlmočení slovenských hôr a ľudí o svojský, osobitý výraz," vyjadril sa v roku 1937 umelec.

Žid, čo maľuje Slovensko

„Veď, tak sa mi vidí, že mňa Orava spravila maliarom. Už v Pešti na akadémii profesori sa čudovali a zazlievali mi, že maľujem iba motívy zo svojho rodného kraja v inom podaní, ako to robili niektorí moji vtedajší kolegovia. Mne život, a rytmus našej Oravy učaroval. Vrchy aj ľudia. To bol môj svet a tým sa sýtila moja výtvarná fantázia."

Noldi sa nejeden raz vyznal zo svojej lásky k prírode a ľuďom a predovšetkým ich spodobil v stovkách originálne poňatých obrazov.

Beztak to nestačilo. Vždy mu pripomenuli, že je Žid, čo maľuje Slovensko.

Predsudky malého prostredia sa prejavili už v 30. rokoch, napríklad na výstave v Žiline si miestny reportér neodpustil narážať na jeho pôvod a voľbu tém jeho obrazov.

„Veď to nie je nič čudného. Maliar musí maľovať tak, ako mu diktuje umelecký pud," bránil sa.

S nástupom režimu, ktorý mal antisemitizmus priamo v štátnej politike, sa situácia ešte zhoršila. To už umelec býval v Martine, kam sa presťahoval z Oravy, priatelil sa tu s výtvarníkom Milošom Alexandrom Bazovským.


Spolu vyrážali na výlety a Bazovský ho nejeden raz odfotil, ako maľuje uprostred dedinských detí alebo na priedomí kdesi v turčianskej dedinke.

Prišli prvé perzekúcie, zákazy, povinné nosenie hviezd. Pri introvertnom, utiahnutom živote umelca sa nevedelo nič o jeho súkromných vzťahoch. Teraz sa ukazuje, že niekedy vtedy sa zblížil s mladým dievčaťom, Zorkou Kahanovou.

Spoznali sa kedysi na Podkarpatskej Rusi, keď tam APWK prišiel maľovať ako začínajúci výtvarník. Keď sa Zorka prisťahovala do Martina za sestrou, stretli sa opäť.

Na úteku pred lovcami

„Myslím si, že ak bol v mladosti na Podkarpatskej Rusi, musel vidieť temnú stránku života, ktorý tam bol veľmi úmorný. Nezáležalo na tom, či bol niekto kresťan alebo žid, ľudia boli jednoducho ubití... Kubínčan musel byť pre ňu ako závan čerstvého vzduchu. Jeho zvláštnosť a kontrast s tamojšími ľuďmi a prostredím ju okúzlil."

Takto opísala Katarina Curtis, čo zažívala kedysi jej mama Zorka. Nečudo, že sa v Martine do umelca zaľúbila.

Deportáciám v roku 1942 sa vyhli, ale mlyn vraždenia sa už rozkrútil naplno.

Z deväťdesiatich židovských rodín v Dolnom Kubíne zabili takmer všetkých, dnes tam nežije ani jeden.

Vraždenie postihlo aj umelcovu rodinu. Takisto ako rodinu Zorky Kahanovej v Martine. V meste mala pred vojnou chvíľu otvorenú malú cukráreň, vzali jej ju pri arizácii.

Do konca života vraj nemohla čokoládu a sladkosti ani cítiť.

O tom, čo asi zažívali v lesoch, keď sa ako štvaná zver museli skrývať celé mesiace pred lovcami v podobe gardistov, žandárov a udavačov, si môžeme len domýšľať.

Vyziabnutí na kosť, na úteku pred mašinériou, ktorá sa zaštiťovala kresťanstvom a súčasne páchala zločiny proti ľudskosti.

Po skončení vojny čakala Zorka na Noldiho v Martine rok, obracala sa na Červený kríž, o jeho smrti prichádzali rôzne protichodné informácie.

Tie pretrvávajú dodnes. S najväčšou pravdepodobnosťou ho deportovali na jeseň 1944 do Osvienčimu a odtiaľ do Sachsenhausenu, kde ho zavraždili.

Zorka neskôr odišla do USA, vydala sa, celý život vraj mala blízko k umeniu, maľovala a robila keramiku. V roku 1961 pripravila Noldimu posmrtnú výstavu z jeho diel z ukrytého kufra. U nás o tom nikto netušil.

Umelec európskej úrovne

Po vojne upadlo meno a dielo APWK do zabudnutia.

„Maliar aj dielo sa akoby úplne stratili z hľadáčika akéhokoľvek záujmu. O zachované diela sa nemal kto starať, umelcov odkaz nemal kto niesť a rozvíjať," komentuje situáciu druhá kurátorka výstavy Alexandra Homoľová.

V našich galériách sa zrejme pritom nachádza len „skromné torzo", ako vyplýva z dobových svedectiev.

Pre porovnanie, kým v Slovenskej národnej galérii majú okolo 60 olejov a 400 kresieb, umelec mal v ateliéri len kresieb a pastelov - bez olejomalieb - okolo 1500. Mnohé obrazy sa nenávratne stratili, iné pred koncom vojny zničili.

Z diela APWK sa u nás desaťročia vystavovalo len zopár kusov, napríklad olejomaľba Kôň, zobrazujúca cválajúce zviera, ktorý patrí podľa Alexandry Homoľovej k autorovým vrcholným dielam a je „jedným z najpôsobivejších zobrazení motívu koňa ako symbolu slobody a voľnosti v našom umení."

„V medzivojnovom období, keď naša výtvarná moderna hľadala zmysluplnú odpoveď na otázku, či je možné byť zároveň moderný aj slovenský, APWK reagoval originálnym variantom expresívneho, nesentimentálneho a antifolklórneho uchopenia ´slovenského´ motívu.

Autenticitu, hĺbku a silu vyjadrenia považujem za hlavnú kvalitu jeho diela, ktoré svojou univerzálnosťou presahuje kontext prostredia, v ktorom žil a tvoril," dodáva Homoľová.

Na komplexné zhodnotenie umelcovo dielo stále čaká. Podľa Lucie Gregorovej Stach ide pritom o umelca európskej úrovne.

„Mnohí naši umelci z obdobia moderny vypadli z umenia na Slovensku, lebo boli Maďari, Nemci, Židia a tak ďalej. Naše naratívy a interpretácie sa musia zmeniť - a dúfam, že sa to aj deje - aby sme neizolovali naše umenie ako nejaký endemit.

APWK je expresionistom európskej dôležitosti, ktorý napriek príliš skoro ukončenému životu priniesol do slovenského umenia závan otvorenosti a medzinárodného umeleckého myslenia. Podľa mňa má potenciál ešte zažiariť v Európe."

Celý článok

 
 
 

Kontakt Facebook Youtube Mapa stránky
Vyhlásenie o prístupnosti Správca obsahu Technický prevádzkovateľ
Slovenská národná galéria © 2019  
Powered by Cyclone3 of Comsultia
Newsletter
Hľadaj v SNG
Hľadali ste