Do Ameriky si mohla zobrať len jeden kufor. Dnes je po desaťročiach vystavený v SNG
„Na výstave v Slovenskej národnej galérii uvidíte po prvýkrát zachránené diela Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, o ktorých sme na Slovensku roky netušili.“
Narodil sa v židovskej rodine v Pruskom meste Usch ako Arnold Weisz.
Zomrel ako pokrstený katolík Peter, ktorý natoľko priľnul k prostrediu Oravy, že za svoje priezvisko si zobral prídomok Kubínčan.
Miesto smrti - dodnes neznáme. S najväčšou pravdepodobnosťou jeden z koncentračných táborov.
Arnold Peter Weisz-Kubínčan, „náš zabudnutý expresionista, ktorý do slovenského prostredia priniesol závan medzinárodného umeleckého myslenia," ako hovoria kurátorky výstavy Umelcova ťažká batožina Alexandra Homoľová a Lucia G. Stach.
Tak je to úplné, aspoň to meno, hoci príbeh maliara, ktorý slovenskú krajinu na rozdiel od mnohých súpútnikov maľoval bez akéhokoľvek pátosu, romantizácie a sentimentu, má ešte stále viacero neznámych miest.
Dnes už však vieme o veľký kus viac. Po dlhých desaťročiach sa totiž objavil kufor z Ameriky. A s ním aj jeden z najzaujímavejších a zároveň najtragickejších príbehov domácich dejín umenia.
Príbeh neznámeho kufra
Keď začiatkom roka 2017 kontaktovala Slovenskú národnú galériu istá Katarina Curtis z USA, nikto nemohol mať tušenie, aký veľký objav to bude.
Sú to len tri roky, čo vôbec po prvýkrát v umenovedných kruhoch odznela informácia, že Kubínčan mal v roku 1961 výstavu v Old Chapel, galerijnom priestore univerzitného campusu Union College v Schenectady, Albany, štát New York.
Prišla s ňou kunsthistorička Zsófia Kiss-Szemán. Tá spracovala prvú komplexnú monografiu Arnolda Petra Weisza-Kubínčana s následnou výstavou v Galérii mesta Bratislavy, ktorá sa presunula aj do Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, keďže tá vlastní druhú najväčšiu zbierku jeho diel.
Americkú výstavu zaradila kurátorka do prehľadu autorových výstav, nič ďalšie však o nej nebolo známe. Nevedeli sme, ako sa jeho diela vôbec dostali do Ameriky, kto sa tam o ne postaral, alebo kde sú dnes, nič z toho, až kým sa národnej galérii neozvala Katarina Curtis s tým, že by jej rada ponúkla do daru desiatky Kubínčanových malieb, kresieb, grafík, skicárov a dobových výstrižkov s recenziami.
Ako sa k nej dostali?
Desaťročia ich opatrovala jej mama - Zorka Kahan-Ring. Žena, ktorej meno vyplnilo dôležitú medzeru v osude talentovaného maliara. Keď počas druhej svetovej vojny takmer zázrakom prežila dva koncentračné tábory, odišla z Martina do Ameriky s nádejou na lepší život. Podľa rodinnej historky si so sebou mohla na loď zobrať iba jeden kufor.
A neomylne si zobrala práve kufor plný diel Arnolda Petra Weisza-Kubínčana.
Zlaté časy pred beznádejou a zúfalstvom
„Moja mama, Zorka Kahan-Ring, spoznala Kubínčana v období, keď bola ešte tínedžerkou. Potom sa dlhé roky nevideli," odhaľuje dosiaľ netušený príbeh Katarina Curtis v rozhovore s kurátorkou Luciou G. Stach.
Rodina Zorky Kahan-Ring žila v tom čase na Podkarpatskej Rusi, v okolí Užhorodu. Kubínčan v rokoch 1913 - 1917 študoval sochárstvo na budapeštianskej Umeleckopriemyselnej škole, neskôr podľa tradovaných svedectiev bojoval v radoch rakúsko-uhorskej armády, o čom sa však nezachovali žiadne oficiálne záznamy. Niekedy v tomto období, krátko po prvej svetovej vojne, sa museli zoznámiť.
„Vyhľadala som si fotky Podkarpatskej Rusi z toho obdobia. Život tam musel byť veľmi ťažký… Kubínčan pre ňu musel byť ako závan čerstvého vzduchu. Jeho zvláštnosť a jeho kontrast s tamojšími ľuďmi a prostredím ju okúzlili napriek tomu, že bola ešte dieťa. Keď sa potom v roku 1942 stretli znovu, bol jej prvou láskou," pokračuje Katarina Curtis v príbehu svojej mamy.
To už bola situácia zásadne iná.
Arnold Peter Weisz-Kubínčan mal za sebou podnetné roky strávené v Berlíne, kde nasal expresívne tendencie moderného umenia, ktoré uplatňoval vo svojej tvorbe. Spriatelil sa s Milošom Alexandrom Bazovským a v roku 1934 sa zrejme aj na jeho popud presťahoval z Oravy do Martina, kde zažil umelecky aj osobne najlepšie životné obdobie.
A práve v Martine sa opäť stretol so Zorkou Kahan-Ring.
Tá tam totiž prišla koncom 20. rokov pomôcť svojej sestre s troma deťmi, a dokonca si tu podľa spomienok Katariny Curtis otvorila aj malú cukráreň. V roku 1939 však začali platiť protižidovské zákony a obchod jej zobrali. To bol začiatok dlhého a tragického konca. Ich vzťahu aj života.
Ty budeš žiť!
Arnold Peter Weisz-Kubínčan bol podľa oficiálnych záznamov na zoznamoch židovského obyvateľstva od úplného začiatku - so všetkými variantmi svojho mena.
Nevedno, ako je možné, že sa mu tak dlho podarilo unikať deportáciám, „možno zapracovali vplyvní známi", píše v katalógu k výstave Alexandra Homoľová.
Zorka Kahan-Ring podľa spomienok dcéry na zoznamoch prekvapivo chýbala, hoci tam bola celá jej rodina. Akokoľvek, v roku 1942 spolu títo dvaja - Arnold Peter Weisz-Kubínčan a Zorka Kahan-Ring - ušli do martinských lesov a skrývali sa tam. Vydržali dva roky. Podľa spomienok sa v roku 1944 sami vzdali.
„Pomáhala im jedna rodina s deťmi. Nemali toho veľa na rozdávanie, ale keď hladujete, tak je pre vás aj kúsok chleba cennejší ako poklad. Keď jedného dňa dlho nechodili, vydali sa ich hľadať. Našli ich obesených na strome. Kubínčana to úplne zlomilo a povedal, že kvôli sebe nemôžu riskovať životy iných," hovorí Katarina Curtis.
Ešte predtým, než sa vydali do rúk gestapu, však Kubínčan povedal Zorke o kufri plnom svojich diel. Ukryl ho na povale jedného domu v Turčianskom Svätom Martine.
„Z maminho rozprávania viem, že jej povedal: Neviem, kam ideme, ale ja sa už odtiaľ nevrátim. Ty sa určite vrátiš, a preto sú všetky tie ukryté maľby tvoje."
Žiaľ, nemýlil sa. Zorku Kahan-Ring odviedli najprv do Ravensbrücku a neskôr ju na základe byrokratickej chyby presunuli do Spandau, čím sa vyhla masovému vyvražďovaniu v prvom tábore koncom '44 roku. Mala šťastie. Prežila.
Po vojne sa vrátila do Martina a na povale domu naozaj našla kufor plný malieb, kresieb, grafík a skicárov, ako jej ho Kubínčan opísal.
Viac ako rok ho čakala. Ani Kubínčan, ani nikto z jej rodiny sa už však z tábora nevrátil.
Československý Kokoschka
Recenzie na americkú výstavu československého rodáka Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, ako o ňom písali lokálne noviny, boli lichotivé.
Recenzenti vedeli, akú mal za sebou umeleckú dráhu, že ho výrazne ovplyvnila berlínska scéna, a prirovnávali ho k neskorším hviezdam európskeho maliarstva či nemeckého expresionizmu, Oskarovi Kokoschovi či Marcovi Chagallovi.
„Je obrovské zadosťučinenie vedieť, že náš zabudnutý expresionista mal samostatnú výstavu v USA a že ju môžeme teraz vďaka celému tímu ľudí, ktorí na tejto výstave pracovali, pripomenúť," hovorí kurátorka Lucia G. Stach, ktorá absolvovala aj výskumnú cestu do USA za rodinou Katariny Curtis a navštívila aj Old Chapel.
„To, že sa nám rozhodli darovať natoľko významnú časť umelcovej pozostalosti, považujem za neuveriteľne krásne gesto, kvôli ktorému bolo naozaj nevyhnutné usporiadať samostatnú výstavu a pripomenúť život a tvorbu tohto autora. V dnešných časoch, keď sú pamäťové inštitúcie pod verejným tlakom a občas táto krajina takmer ani nevie, načo ich má, je to o to dôležitejšie," hovorí Lucia G. Stach.
Dizajnéri Janka a Palo Bálik mali pôvodne iba pripraviť katalóg, no neskôr preniesli svoje nápady aj do architektúry výstavy, vrátane symbolickej pripomienky architektúry Old Chapel v jednej z miestností. Reštaurátorom sa zasa podarilo zachrániť viaceré pôvodné rámy, v ktorých viseli Kubínčanove diela na výstave v USA. Nielen v tejto časti, ale na ploche celej výstavy tak skutočne vidno snahu a prácu celého tímu ľudí, ktorá tvorí kompaktný celok.
Tragédia bytia, Sloboda mysle
Už názov výstavy - Umelcova ťažká batožina - naznačuje, že nejde o žiadnu vyčerpávajúcu monografickú výstavu, ale v prvom rade o ukážku novej akvizície - kufra z Ameriky s desiatkami dosiaľ nikdy nevystavených diel.
Kurátorky ich však prirodzene zasadili do kontextu diel z vlastnej zbierky, zo zbierky Oravskej galérie, s výpožičkou Kubínčanovho portrétu od Bazovského zo Slovenskej národnej knižnice.
Práve portréty, konkrétne autoportréty, otvárajú výstavu a zároveň ukazujú maliarsky, ale aj životný prerod mladého maliara uprostred Európy v čase dvoch svetových vojen. Autoportréty, ktoré sa formálne menili od zobrazujúcich až po takmer abstraktné, tvorili možno až desať percent z jeho celkovej tvorby, podobne ako napríklad u Egona Schieleho.
„Vnímame ich ako najpriamejšie svedectvo umelca o sebe a o dobe, v ktorej žil. Vidno, ako sa na nich postupne mení štýlová forma a že jeho obraz už hovorí viac, než len o jeho vlastnej podobe," hovorí Lucia G. Stach.
„Čo je obraz? Pravek. Obnovujúci sa život ľudstva. Zem. Ako Zem sa obnovuje stále, neprestajne, lebo Zem sa tiež rodí vždycky znova a znova," našlo sa napísané rukou v Kubínčanovom skicári.
Expresívne a symbolické maľby zobrazujú slovenskú krajinu inak než napríklad romantizujúce maľby Martina Benku z rovnakého obdobia. „Jeho maľbám chýba akýkoľvek sentiment či pátos," hovorí Alexandra Homoľová. Je v nich akoby neustále prítomná hlboká ľudská skúsenosť s beznádejou, úzkosťou a skľúčenosťou povojnovej generácie, cez ktorú však presakuje čosi väčšie než tragédia jedného ľudského života či generácie, čosi hlbšie než smrť.
Boh ako príroda a príroda ako Boh.
„Smrť je v Kubínčanovej tvorbe na jednej strane výrazom najvyššieho smútku, ťažoby, biedy a nešťastia, na strane druhej aj mystickou skúsenosťou, bránou vedúcou k novým zážitkom," hovorí Lucia G. Stach. Poslednú tému výstavy nazvali Umelec ako mystik.
Umiestnili tam aj maľby koní, ktoré sú pre Kubínčanovu tvorbu tiež typické. „Zsófia Kiss-Szemán ich interpretovala ako výraz slobody. My sme sa nad tým znova a znova zamýšľali, rozprávali, sledovali tieto diela a prišli sme k záveru, že kôň je na jeho maľbách prejavom slobody myslenia. Je to oslobodenie ducha, možné v akomkoľvek čase. Preto z jeho cválajúcich koní vyžaruje taká extáza, radosť."