Príbeh o neustálom putovaní
„„Všetky ukryté maľby sú tvoje," lúčil sa v auguste 1944 Arnold Peter Weisz-Kubínčan so Zorkou Kahan Rigovou. Mladou ženou, s ktorou sa viac ako dva roky ukrývali na Martinských holiach. Ale keď objavili členov rodiny, ktorá sa o nich starala, obesených na strome, rozhodli sa radšej vzdať. Obaja skončili v koncentrákoch. Jeho stopy sa končia v Sachsenhausene, o konečnom osude vtedy štyridsaťsedemročného maliara sa dodnes nič nevie. Ona sa z továrne na smrť v Spandau vrátila.“
Kufor naprataný kresbami, obrazmi a skicami našla v podkroví jedného z martinských domov, ktorého adresu mala hlboko uloženú v pamäti. Vzácny nález, ktorý opatrovala ako oko v hlave, s ňou absolvoval aj púť za oceán. Pred časom sa vrátil na Slovensko, jej dcéra ho darovala Slovenskej národnej galérii. V druhej polovici minulého roka predstavila jeho obsah výstava v Slovenskej národnej galérii, v súčasnosti je expozícia Umelcova (ťažká) batožina vystavená v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.
Neobyčajný príbeh Arnolda Petra Weisza-Kubínčana žije aj mimo galerijných expozícií. Rozprávanie o neustálom putovaní maliara, ktorý bol v prvej polovici 20. storočia solitérom na scéne slovenskej výtvarnej moderny, pokračuje - digitálne. Interaktívna mapa, približujúca meandre jeho osudu, prostredníctvom autoportrétov ilustruje nielen umelcovu psychiku, ale aj ducha doby, čo sužovala svet medzi dvoma svetovými vojnami. Vytvorilo ju oddelenie lab. SNG.
Návštevník putuje mestami, ktorými maliar prešiel. Orava, ktorú považoval za svoje rodisko, hoci rodina zubného technika sa do Dolného Kubína presťahovala v roku 1900. „Orava zo mňa spravila maliara," zveril sa svojmu denníku. Budapešť, kde študoval. So zážitkami z prvej svetovej vojny, ktorá ho zaviedla na taliansky front, sa denníku nezveril, neskôr ich však spracoval vo svojej tvorbe. Užhorod, kde spoznal mladučkú Zorku, Berlín, v ktorom pokračoval v štúdiách a zoznamoval sa s podnetmi avantgárd. Znova Dolný Kubín, kde sa v roku 1923 usadil. Konečne sa mu začína dariť, o čom svedčí aj zákazka Matice slovenskej na ilustrovanie turistického sprievodcu po Orave. Okrem maľovania sa venoval aj ďalšej vášni - poľovníctvu. Orly zlietajúce na srnca už prezrádzajú strach z blížiacej sa skazy.
Priatelia Miloš Alexander Bazovský a Janko Alexy ho presvedčili, aby sa v polovici 30. rokov presťahoval za nimi do Martina. Tam ho zastihne vyhlásenie slovenského štátu aj hroziaca deportácia. Jeho autoportréty sú čoraz pochmúrnejšie. V čase, keď sa ukrýval v jednom z ateliérov Tatra domov, znovu stretáva Zorku - už dospelú. Keď ich rodiny deportovali do koncentrákov, ušli do hôr. S koncom vojny a smrťou maliara sa však jeho príbeh nekončí.
Pokračuje hľadaním a objavením- kufra s umelcovými dielami, ich výstavou v Schenectady. „Silný štýl vyjadrujúci autorov tragický a osamelý temperament," konštatoval kurátor Wayne Nowak, prirovnávajúc Weisza-Kubínčana k velikánom ako Oscar Kokoschka, Mare Chagall či Emil Nolde. Dojímavý príbeh maliara prezrádza, že dejiny umenia nepíšu len diela, štýly a hnutia, ale aj osudy ich tvorcov.