Preskočiť navigáciu Preskočiť na podmenu
SNG

FILLA – FULLA: Osud umělce
Osud umelca

10. júla 2018 — 21. októbra 2018
Esterházyho palác, 2.poschodie, Bratislava
Kurátorky: Katarína Bajcurová, Alexandra Kusá

Slovenská národná galéria v rámci projektu Made in Czechoslovakia venovanému 100. výročiu vzniku Československej republiky pripravuje výstavu o tvorbe dvoch klasikov českého a slovenského moderného umenia: Emila Fillu (1882 - 1953) a Ľudovíta Fullu (1902 - 1980).

Aj keď v prípade týchto dvoch umelcov nešlo priamo o rovesníkov - Filla bol o dvadsať rokov starší od Fullu - ich zástoj v etablovaní moderného umenia v Čechách a na Slovensku považujeme za kľúčový a svojím spôsobom aj porovnateľný.

Obaja patria k najvýznamnejším postavám českého a slovenského umenia 20. storočia, každý z nich otváral svojím dielom výtvarnému umeniu nové a radikálne vývojové cesty, uvádzal do nášho umenia avantgardné prúdy a podnety z Európy. Prvý konzekventným a programovým spôsobom, druhý na spôsob „barbarskej" syntézy. Obaja začali ako „revolucionári", „vierozvestci" nového umenia, obaja však postupne opustili tieto pozície, boli neskôr (každý však v inom období) „oficializovaní".

Gro ich života a tvorby sa odohral v rokoch existencie Československej republiky (s krátkou prestávkou protektorátu a slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945), ako československí občania reprezentovali úspechy a vzostupy českého a slovenského umenia v širšom medzinárodnom kontexte, angažovali sa v spoločenskom živote i umeleckom školstve, v päťdesiatych rokoch boli obvinení z formalizmu, postihnutí dogmatizmom a museli sa vyrovnať s oficiálne proklamovanou metódou socialistického realizmu.

Výstava sa po prvýkrát pokúsi o porovnanie a paralely, ale i odlišnosti a špecifiká (aj protiklady), umeleckých i životných osudov dvoch výrazných individualít s dôrazom na ich jedinečné tvorivé typy, vnútorné vlastnosti tvorby, ako aj vonkajšie socio-kultúrne súvislosti.

Emil Filla bol mnohotvárnou osobnosťou, nielen maliarom, sochárom a grafikom. Disponoval prenikavým intelektom, pôsobil tiež ako zberateľ, teoretik a historik umenia, spisovateľ, organizátor výtvarného života. Spoluformoval smerovanie kultúrneho diania v Čechách už krátko pred prvou svetovou vojnou a hlavne v medzivojnovom období.

O generáciu mladší Ľudovít Fulla vyrástol v pražskom kultúrnom prostredí a na Slovensku sa tiež venoval teoretickému diskurzu moderného umenia a progresívne zameranej pedagogickej činnosti. Originálnym spôsobom a každý inak, transponovali súdobé umelecké trendy (hlavne kubizmus) i podnety zo staršieho umenia (starí Holanďania v prípade Fillu, stredoveké maliarstvo a ikonopis u Fullu), vo svojej tvorbe nastoľovali otázky modernity a tradície, konfrontovali sa s problematikou „európanstva" a národnej identity - národného mýtu, inšpirovali sa ľudovým umením, folklórom, reagovali na spoločenské dilemy čias, v ktorom žili a tvorili. Vystavené diela budú zo zbierok Slovenskej národnej galérie, českých galérií a zo súkromných majetkov.

Emil FILLA (4. 4. 1882 Chropyně -6. 10. 1953 Praha)

Patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti medzivojnovej avantgardy a českého umenia prvej polovice 20. storočia. Intenzívne kontakty so súdobým európskym umením z neho urobili vedúcu postavu mladého českého umenia, radikálne účtujúceho s tradíciami. Ako zjavenie na mladého umelca zapôsobila pražská výstava Edvarda Muncha (1905), ktorá podnietila zaujatie expresionizmom. Spolu s Ottom Gutfreudom patril k prvým umelcom, ktorí v Čechách po roku 1911 adaptovali poetiku analytického a syntetického kubizmu nadviazaním na tvorbu Pabla Picassa a Georgesa Braqua. Neskôr prehodnocoval odkaz a koncept kubizmu obohatením o štúdium starých majstrov, ale i surrealistické podnety smerom k novej expresii. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1903 - 1906, prof. František Thiele, Vlaho Bukovac). Bol členom skupiny Osma (rozhodujúci význam mala jeho účasť na výstavách v rokoch 1907 a 1908), Spolku výtvarných umelcov Mánes (od 1909). Pred prvou svetovou vojnou veľa cestoval po Európe, roku 1911 sa jeho záujem sústredil na Paríž, predovšetkým na kubizmus, v Čechách sa podieľal na vytváraní organizačného zázemia (založenie Skupiny výtvarných umelcov a Umeleckého mesačníka). Po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel do exilu, žil v Holandsku, kde tiež študoval diela holandských majstrov 17. storočia, zapojil sa do zahraničného odboja a po skončení vojny pôsobil ako diplomat (1914 - 1920). V roku 1920 sa vrátil do Prahy, venoval sa tvorbe, organizačnej, publicistickej a umelecko-teoretickej činnosti (Otázky a úvahy, 1930; O svobodě, 1947; O výtvarném umění, 1948 a ďal.). V predvečer rozbitia ČSR tvorbou symbolicky reagoval na rastúce nebezpečenstvo fašizmu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny ho zatkli, bol väznený v koncentračnom tábore Dachau, neskôr v Buchenwalde (1939 - 1945), odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. Po návrate bol menovaný profesorom Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe, štát mu ako formu uznania prepožičal krídlo zámku v Peruci (1947), kde umiestnil časť svojich bohatých zbierok umenia. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch sa venoval veľkoformátovým kresbám na motívy slovenských ľudových piesní a realistickej krajinomaľbe, ktorú spájal s podnetmi z čínskeho tušového maliarstva (cyklus krajín z Českého stredohoria). Bol často podrobovaný ideologickej kritike zo stalinistických pozícií, zomrel na šiesty infarkt.


Ľudovít FULLA
(27. 2. 1902 Ružomberok - 21. 4. 1980 Bratislava)

Patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského umenia 20. storočia. Jedinečným spôsobom spojil podnety európskeho avantgardného maliarstva s inšpiráciami slovenským ľudovým umením, ikonopisnou maľbou, stredovekým nástenným maliarstvom ako aj detským výtvarným prejavom. Výsledkom bol originálny výtvarný jazyk, ktorý sa vyznačoval syntézou racionálnej, konštruktívnej stavebnosti tvaru s intenzívnou, emocionálnou farebnosťou. Od doktríny „absolútnej maľby", o ktorú sa usiloval počas prvého vrcholu svojej tvorby v tridsiatych rokoch, sa Fulla obrátil k tradičnejšie postavenej téme slovenského maliarstva 20. storočia, k hľadaniu a vyjadreniu národného mýtu. Študoval na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave (1921 - 1922), na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1922 - 1927, prof. Arnošt Hofbauer, František Kysela). Po roku 1927 pôsobil pedagogicky na Slovensku, v rokoch 1929 - 1939 ako profesor na Škole umeleckých remesiel v Bratislave založenej podľa vzoru nemeckého Bauhausu. Do tohto obdobia spadá aj jeho plodná spolupráca s Mikulášom Galandom okolo prvého a jediného manifestu slovenského moderného maliarstva Súkromné listy Fullu a Galandu (1930 - 1932). Od tridsiatych rokov 20. storočia reprezentoval slovenské umenie na všetkých významných prehliadkach československého umenia v zahraničí. Za obraz Pieseň a práca získal roku 1937 Grand Prix na Medzinárodnej („svetovej") výstave umenia a techniky v Paríži. V roku 1942 bol Fulla penzionovaný, od 1943 žil v Martine. V rokoch 1949 - 1952 bol vedúcim oddelenia monumentálno-dekoratívneho maliarstva na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odkiaľ musel z politických dôvodov odísť. Utiahol sa do ústrania a venoval sa ilustrácii, hlavne ilustrovaniu Dobšinského ľudových rozprávok. V rokoch 1956 - 1962 žil v Žiline, kde si zriadil osobnú galériu, vtedy začala postupná rehabilitácia jeho tvorby. Druhýkrát bolo jeho dielo medzinárodne ocenené na EXPO ´58 v Bruseli. Od roku 1962 žil a tvoril v Ružomberku. V rokoch 1966 a 1977 daroval štátu rozsiahlu časť svojho diela ako protihodnotu za postavenie Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku (verejnosti sprístupnená roku 1969, v správe SNG). Venoval sa maliarstvu, grafike, kresbe, scénografii a knižnej ilustrácii, niektoré diela boli realizované ako gobelíny.

 
 
 

Kontakt Facebook Youtube Mapa stránky
Vyhlásenie o prístupnosti Správca obsahu Technický prevádzkovateľ
Slovenská národná galéria © 2018  
Powered by Cyclone3 of Comsultia
Newsletter
Hľadaj v SNG
Hľadali ste