Preskočiť navigáciu Preskočiť na podmenu
SNG

Historická knižnica Strážky

Od 1. januára 2014
Kaštieľ Strážky, Spišská Belá-Strážky

Počiatky tejto významnej slovenskej historickej knižnice, ktorá je súčasťou národného kultúrneho dedičstva, siahajú do poslednej štvrtiny 16. storočia. Knižnica sa kontinuitne vyvíjala 400 rokov a dnes má okolo 8 500 zväzkov, časopisov a máp.

Známu ideu, ktorá sa pestuje už od starovekého Ríma, zbieranie kníh pre vlastné potreby i pre úžitok najbližšieho okolia, humanisti obohatili o nové hodnoty. Vnútornou potrebou a morálnou povinnosťou bolo v tomto období nielen deliť sa o knihy s priateľmi, ale aj diskutovať o nich. Veta bibliofilov Sibi et amicis nebola len prázdnou frázou, ale vyjadrením jednej z najhlbších hodnôt humanizmu.

Práve táto devíza stála pri vzniku knižnice rodiny Horváthovcov-Stansithovcov v Strážkach. Jej vznik bezprostredne súvisel so založením humanistického gymnázia koncom 16. storočia pre deti spišskej šľachty v Strážkach, priamo v kaštieli rodiny.

Zakladateľom rodiny Horváthovcov-Stansithovcov na Spiši bol Marko Horváth Stansith, pôvodom z chorvátskeho Gradecu, ktorý v roku 1551 dostal Strážky za zásluhy pri obrane hradu Sihoť v protitureckých bojoch ako donáciu od Ferdinanda I. Jeho jediný syn Gregor (1558 – 1597), ktorý bol prvý z rodiny spišským podžupanom, sa stal známym v oblasti vedy a školstva. V ďalších siedmich generáciách sa už členovia rodiny venovali vojenstvu len ojedinele.

Najvýznamnejšie osobnosti v rodine patrili k intelektuálom. Okrem toho, že boli významnými spišskými zemepánmi, takmer v každej generácii sa našiel niekto, kto sa stal spišským podžupanom, viacerí pôsobili aj v súdnictve ako tabulárni sudcovia, no aj ako školskí a cirkevní inšpektori. Tak ako spišská šľachta vo všeobecnosti, aj oni sa vyznačovali jazykovou erudovanosťou, a to na veľmi vysokej úrovni aj v porovnaní so šľachtou v celouhorskom meradle. Práve s tým súvisel fakt, že predstavitelia tohto rodu mali široký kultúrny rozhľad. Od 16. storočia patrila rodina k stúpencom protestantizmu a tento fakt rozhodol o zameraní vzdelania na Nemecko, takže ovplyvnil aj celkovú kultúrnu orientáciu rodiny.

Už Gregor Horváth Stansith, syn zakladateľa rodiny na Spiši, študoval niekoľko rokov na nemeckých univerzitách. Po skončení štúdia navštívil najznámejšie európske univerzity. Keď sa vrátil do Strážok, založil gymnázium (1584), na ktorom vyučoval, viedol semináre a venoval sa vedeckej práci. Dôležitú úlohu pri tejto činnosti mala knižná kultúra, a preto Gregor Horváth Stansith vynaložil veľa prostriedkov na založenie knižnice, ktorá patrila k najlepším vo vtedajšom Uhorsku.

Po predčasnej Gregorovej smrti v roku 1597 pokračoval v tejto činnosti jeho syn Baltazár (1596 – 1678), ktorý bol v rokoch 1622 – 1624 spišským podžupanom. Študoval vo Wittenbergu a po návrate viedol gymnázium, učil a rozširoval aj rodinnú knižnicu.

Rodina udržiavala gymnázium približne 127 rokov. Až do konca 18. storočia bola na Spiši známa dobročinnou a mecénskou činnosťou, z ktorej treba na prvom mieste spomenúť podporu kežmarského lýcea, a to peňažnými i knižnými darmi. 

V 17. storočí si rodina založila rodovú galériu, ktorá sa postupne rozvíjala. Od 18. storočia vlastnila aj pozoruhodnú numizmatickú zbierku, ktorú priniesla do rodiny Anna Mária Hellenbachová, manželka Gregora Horvátha Stansitha (1708 – 1766), dcéra „uhorského Galena“, osobného lekára Leopolda I.

O zveľadenie knižnice sa veľmi zaslúžil Imrich Horváth Stansith (1737 – 1801), dôležitá osobnosť spišských dejín, toho času najvýznamnejší spišský zemepán, ktorý bol od roku 1796 do roku 1801 spišským podžupanom. Bol priateľom Adama F. Kollára a Jozefa Bencúra. Knižnica sa v tomto období využívala aj pri vzdelávaní Imrichovho synovca Gregora Berzeviczyho (1763 – 1822), prvého politického ekonóma v Uhorsku. O synovcovu výchovu sa strýko staral ešte pred začiatkom štúdia na kežmarskom gymnáziu. Gregor Berzeviczy sa v dospelom veku na cestách po Európe neraz pričinil o kvalitatívny rast knižnice.

V roku 1801 rodina vymrela v mužskej línii. Dedením prešiel majetok najprv do vlastníctva rodiny Szirmayovcov, neskôr do vlastníctva rodiny Mednyánszkych (v druhej polovici 19. storočia). Andrej Szirmay, manžel Anny Horváthovej-Stansithovej, prežil Francúzsku revolúciu v Paríži. Po návrate do Strážok rozparceloval časť pozemkov a pridelil ich miestnemu obyvateľstvu. Jeho syn Baltazár (1793 – 1856), starý otec Ladislava Mednyánszkeho, bol vzdelaný a neobyčajne sčítaný človek. Napriek tomu, že v spoločenskej hierarchii nezaujímal také významné postavenie ako viacerí jeho predkovia, pri kupovaní kníh sa prejavil ako znalec.

Jediná Baltazárova dcéra Mária Anna sa v roku 1851 vydala za Eduarda Mednyánszkeho z Beckova a po otcovej smrti sa v roku 1862 presťahovala s rodinou do Strážok. Knižnica mala mimoriadny význam pri vzdelávaní jej detí – Ladislava a Margity (Miri). Obe deti práve v Strážkach prežili veľmi dôležité roky svojho detstva.

Do romantického prostredia kaštieľa, z ktorého okien bolo vidieť večernicu, západ slnka alebo mesačným svetlom zaliatu zimnú krajinu i záhradu s oborou a prekrásnu prírodu v okolí, patrila aj bohatá knižnica, dielo viacerých generácií, ktoré rozvíjali senzitívnosť, vzdelanosť a fantáziu. Práve počas zimných mesiacov, keď boli Strážky akoby dvojnásobne vzdialené od európskych kultúrnych centier, knihy pomáhali obyvateľom kaštieľa prekonávať pocity izolácie a osamotenia a dávali im pocit spoluúčasti na európskej kultúre. Knižnica bola vždy miestom večerného stretávania rodiny a priateľov.

Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919) sa sem po celý život vracal. V rokoch 1894 – 1896 si prehlboval v strážťanskej knižnici svoje znalosti z histórie a filozofie.

Posledným členom rodiny, ktorý využíval knižnicu pre vedeckú činnosť, bol Štefan Czóbel, manžel Margity (Miri) Mednyánszkej, autor viacerých diel z filozofie a estetiky.

 
 
 

Kontakt Facebook Youtube Mapa stránky
Vyhlásenie o prístupnosti Správca obsahu Technický prevádzkovateľ
Slovenská národná galéria © 2018  
Powered by Cyclone3 of Comsultia
Newsletter
Hľadaj v SNG
Hľadali ste