Preskočiť navigáciu Preskočiť na podmenu
SNG

Jana Želibská
Kus zeme

4. júla 2013 — 29. septembra 2013
Zvolenský zámok, Zvolen
Kurátorky: Vladimíra Büngerová, Lucia Gregorová Stach

Aktuálna výstava autorky s názvom Kus zeme je postavená na dokumentácii performancií a akcií v krajinnom prostredí, ďalej na konceptuálnych dielach a projektoch s výstupmi vo fotografiách, dokumentoch a objektoch.

Väčšina z nich bola prezentovaná ako súčasť retrospektívnej výstavy v  Slovenskej národnej galérii v Bratislave (30. 11. 2012 - 17. 3. 2013), v spolupráci s autorkou je však doplnená o viaceré ďalšie diela.

V roku 2012 pripravila Slovenská národná galéria v Bratislave retrospektívnu výstavu a monografickú publikáciu Jany Želibskej Zákaz dotyku / No Touching ako pokračovanie výskumného programu, ktorý je zameraný na spracovanie významných osobností slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia.

Výstava na Zvolenskom zámku ponúka ucelený pohľad na autorkine realizácie mimo inštitucionálneho a galerijného priestoru v 60. až 90. rokoch 20. storočia, ktoré sú spojené s jej vnímaním slobodného priestoru krajiny, vychádzajú z blízkeho vzťahu k prírode a prehodnocovania autorského východiska z pozície rodovej citlivosti. V tomto rámci vznikali aj Želibskej objekty z prírodných materiálov, ktoré naznačili mnohé z jej uvažovania v inštalácii.

Jana Želibská k tejto línii svojej tvorby povedala: „Moje akcie zo 70. a 80. rokov sú predovšetkým príbehy, ktoré sa udiali medzi prírodou a ženou. Ženou hoci zastúpenou kosoštvorcom kameňa, preťatého ostrým steblom trávy. Bolo v nich veľa humoru, ale aj mýtu o prapodstate prírody a ženy. Prahmota rodiacej ženy, nie? Hravo sa s ním spájalo telo ako príroda s prírodou tela." (1997)

V období, keď vznikali diela v krajine, patrila autorka k neoficiálnej výtvarnej scéne, ktorej protagonisti mali počas normalizácie veľmi obmedzené možnosti prezentácie v oficiálnych výstavných priestoroch galérií. Tvorba mimo hraníc galérií a „únik" do prírody a k prírode poskytla Jane Želibskej a ostatným neoficiálnym výtvarníkom slobodný priestor pre iné možnosti kreativity a sebarealizácie aj v duchu súdobých medzinárodných umeleckých trendov dematerializovaného umenia a nových medií neoavantgardy. Tento mentálny „únik" z kontrolovaného mestského priestoru do otvorenej krajiny súvisel aj s dobovými tendenciami vo filozofii a ekologickým myslením v kultúre a umení, ktoré hľadalo prapôvodné východiská kultúry, umenia a spoločnosti v návratoch k prírode.

Jana Želibská (1941 Olomouc)

patrí k progresívnej generácii akčných a konceptuálnych umelcov, ktorí vstúpili na československú výtvarnú scénu v 60. rokoch 20. storočia. Vo svojej ranej tvorbe prehodnotila podnety medzinárodných tendencií, najmä pop-artu a francúzskeho Nového realizmu. Jeho teoretik Pierre Restany v roku 1973 napísal katalóg k jej samostatnej parížskej výstave Chuť raja, kde príznačne nazval Janu Želibskú „večnou snúbenicou jari".

V rokoch 1959 - 1965 študovala Jana Želibská na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéroch grafiky a monumentálnej maľby a v roku 1968 získala štipendijný pobyt v Paríži, ktorý žil práve atmosférou študentských nepokojov. Po návrate domov ju zastihli udalosti augusta 1968.

V novembri rovnakého roku spolu s Alexom Mlynárčikom a Karolom Lackom na protest odriekli svoju účasť na medzinárodnom bienále súčasného umenia Danuvius v Bratislave. Aj táto manifestácia politického postoja určila vylúčenie Jany Želibskej z oficiálneho výstavného života po roku 1971 v období normalizácie. Navyše sa vo svojom výtvarnom názore odklonila od akademického školenia.

Stála pri zrode environmentu a objektu v 60. rokoch, akcie a konceptu v 70. rokoch, postmoderného objektu a inštalácie na konci 80. rokov a videoumenia v 90. rokoch 20. storočia. Ako jediná vo svojej generácii otvorene tematizovala intimitu, vzťahy mužov a žien, a „oslávila" ženské telo z (proto)feministického východiska. K svojmu vzťahu k feminizmu sa vyjadrila takto: „Nikdy som sa nehlásila k feministickému programu. Ak som bola feministkou, potom som ňou bola celkom nevedomky. Môj pohľad na ženu je rovnaký ako na muža. Od úsmevno-kritického až po sarkastický. Moje prežívanie je veľmi súkromné, a tak všetky získané ‚informácie' prerábam, posúvam, dotváram. Čiže hrám sa." (1997)

 
 
 

Kontakt Facebook Youtube Mapa stránky
Vyhlásenie o prístupnosti Správca obsahu Technický prevádzkovateľ
Slovenská národná galéria © 2019  
Powered by Cyclone3 of Comsultia
Newsletter
Hľadaj v SNG
Hľadali ste