Preskočiť navigáciu Preskočiť na podmenu
SNG

Krajina a príroda

27. marca 2012 — 1. augusta 2012
Vodné kasárne , I. poschodie,
Kurátor: Martin Čičo
To tu ešte nebolo... Menej známe grafické diela zo zbierky SNG. Výstava predstaví diela zo Zbierky starej kresby a grafiky s témou - krajina a príroda v umení 16. - 18. storočia. Krajina a príroda tvorí životný priestor človeka a predsa vzťah k nej, k prostrediu, k svetu, ktorý ho obklopoval nebol vždy vnímaný jednoznačne pozitívne. Poskytoval mu síce všetko čo k životu potreboval, hoci nie vždy plnými priehrštiami, na druhej strane svet okolo skrýval v sebe aj mnoho nebezpečenstiev a človek, vystavený pôsobeniu prírodných síl, pociťoval jeho nadvládu. I preto sa postupne voči prírode, vytváraním vlastného životného a obytného priestoru, stále viac vymedzoval a jeho vzťah k nej ostal dlho poznačený týmto pocitom neistoty a rešpektu.

Všetky miesta, ktoré človeku naháňali strach a predstavovali ťažkosti pre svoju nedostupnosť či priam neprístupnosť, podobne ako všetky prejavy jej moci, osídlil v ére svojich ranných dejín množstvami božstiev alebo inak povedané personifikáciami prírodných síl. Substancie a prejavy prírody zredukoval do štyroch základných prvkov, ktoré nazývame živlami: oheň, voda, zem a vzduch. Všetky nevyhnutné k životu, všetky zároveň schopné život ohroziť i vziať ho. Samozrejme predovšetkým v extrémnych situáciách - živelných katastrofách, ktoré trápia ľudstvo dodnes, hoci ich už nespájame so zámerným konaním tajomných božstiev.

Ale ani neskôr, po rozpade sveta starovekej mytológie, kedy pokresťančená Európa prijala predstavu o svete ako stvorení všemohúceho, ale dobrého Boha, sa vzťah k prostrediu človeka automaticky a ani rýchlo nezmenil. Príroda ostala mimo jeho vôle, nespútateľná, nevyspytateľná, neovládateľná, ako priestor divých zvierat a nečistých síl alebo až rozprávkových bytostí, opradená rúškom tajomstva, no predsa nevyhnutná k životu. Postupne sa však človek stále viac zaujímal aj o šíry priestor presahujúci jeho bezprostredné životné okolie a poznávaním vzrastal aj pozitívny vzťah k nemu.

Na prelome vrcholného stredoveku a raného novoveku ho údiv a zvedavosť, ale aj nadviazanie na dedičstvo antiky, priviedli k novému rozkvetu vnímavosti voči svetu.

Aj na prírodu a krajinu sa človek začal dívať novými očami, a to nielen z prírodovedného, ale aj z estetického hľadiska. Zrod nového umeleckého žánru mal však pomerne dlhú cestu. Od počiatočného okrajového záujmu o prírodné a krajinné prvky integrované do diel s primárne iným obsahom, predovšetkým biblickým, cez zobrazenia prírody a krajiny v súvislosti s architektúrou mestského a prímestského prostredia, až po takmer romantické poňatie prírodného priestoru a zákutí poriečnej či lesnej krajiny, ktoré sú už oslobodené od sprievodných postáv, či iných obsahových spojitostí a stávajú sa celkom samostatnou témou, ohlasujúcou romantický obdiv prírody v nasledujúcom 19. storočí.

Štyri živly

Už v starovekom Grécku zredukovali substancie a prejavy prírodných síl na štyri základné elementy, ktoré pre ich nesmiernu potenciu nazývame živly. Dobrú ukážku ich personifikovaného a alegorického zobrazenia predstavuje cyklus vytvorený neznámym rytcom podľa predlôh nizozemského manieristu Hendricka Goltzia (1558 - 1617). Nadväzujúc na antickú tradíciu priradil k nim verše z Ovídiovej Kozmogónie (1, 26-31), ktoré živly charakterizujú a stavajú do určitého poriadku. Podľa nich je prvý oheň siahajúci až do nebies, najbližšie k nemu je vzduch a vietor, umožňujúci dýchanie a lietanie. Tretia je zem s rohom hojnosti a plodmi, ktorá v antickej predstave o svete zaujala miesto v jeho strede a posledná je voda, ktorá zem obklopuje. K tomuto pomerne tradičnému stvárneniu personifikovaných živlov pridáva Goltzius motívy významných okamihov židovsko-kresťanských dejín spásy, ktorých súslednosť je však odlišná: začína stvorením Adama z hliny zeme, pokračuje obetou Eliáša na hore Karmel, vodou pri krste Krista v Jordáne a napokon vzduchom pri scéne Zoslania Ducha Svätého na apoštolov v deň Turíc.

Biblická a mytologická krajina

S témou prírody sa spočiatku spájali obsahovo blízke biblické, ale aj mladšie hagiografické námety kresťanskej ikonografie, ktorá je v európskom poantickom umení takpovediac „služobne" najstaršia. Boli to viaceré staro- i novozákonné scény umiestňované v kontexte ich rozprávania do prírodného rámca, vytváraného najprv len symbolickými odkazmi, najčastejšie v podobe stromu. To sa spočiatku týkalo dokonca aj zobrazenia výjavov z tematického okruhu Adama a Evy v raji, ktorý je zároveň najbezprostrednejším námetom obligátneho zachytenia prírodného prostredia v európskom umení. Napriek tomu je ešte aj v prvej polovici 16. storočia jeho rozvinutie do rozsiahlejšej scenérie dosť ojedinelé. Postupne však dôjde k takému rozvinutiu témy, že sa objavia pokusy o stvárnenie typológie biblickej krajiny s jej terénnymi charakteristikami i vegetáciou (J. Luyken). Od 15. storočia paralelný vývoj zaznamenávame aj vo sfére výjavov antickej mytológie, ktoré do umenia uviedli i spopularizovali majstri talianskej renesancie (diela S. d. Bellu a L. Cranacha).

Prímestská krajina a krajina obývaná

Napriek povedanému nám výber diel v tejto podtéme ukáže ako úzko bol človek s prírodou spojený aj vo svojom bezprostrednom okolí. Už okraje miest sú neraz plynulým prechodom medzi krajinným prostredím a samotným mestom. V prípade vidieka je to ešte zjavnejšie, veď niektoré domy predstavujú akési ostrovy v zelenom mori vegetácie. Príroda tu dolieha na človeka ešte intenzívnejšie, veď on sa jej ani nebráni, je jej prirodzenou súčasťou. Samozrejme, platí to o to viac, o čo viac je jeho život spojený s chovom domácich zvierat, ktoré sú ešte závislé na prírode v jej „prirodzenom stave".

V období začiatkov rozvoja pozitívneho vzťahu k prírode v 18. storočí je život pastierov idealizovaný a v tejto rovine sa stáva dokonca súčasťou vyššej kultúry, integrujúcej v sebe aj ľudové prvky. Je to však len jeden z prístupov vo vzťahu k prírode. Iný, starší, predstavuje svet sviatočných zábav a galantných scén obdobia rokoka, kedy sa príroda stáva priestorom dvorských hier a spoločenských kratochvíľ.

Lovecké scény
Vzdialenejšia a stále „divá" príroda lesov a hôr, ale aj riečnych veľtokov uplatňovala svoju moc, ktorú človek narúšal len vo chvíľach lovu, kedy sa vlastnými silami pokúšal čosi uchmatnúť z jej bohatstva, alebo preukázať svoju silu pána tvorstva v organizovaných spoločenských loveckých zábavách, ako ich prezentujú lepty J. E. Ridingera. Naproti tomu listy z rozsiahlej série vytvorenej podľa kresieb J. Stradana predstavujú rôzne spôsoby loveckého umenia, pri ktorých lovec musí uplatniť nielen šikovnosť a odvahu, ale neraz aj dôvtip.
 
 
 

Kontakt Facebook Youtube Mapa stránky
Vyhlásenie o prístupnosti Správca obsahu Technický prevádzkovateľ
Slovenská národná galéria © 2020  
Powered by Cyclone3 of Comsultia
Newsletter